#WinterVanLife – ako sme si v dodávke vychutnali zimné Alpy

Po kontrole jedla a kuchyne prichádza kontrola spania – balím deky, paplón, vankúše a samozrejme pána Žraloka (ak nevieš kto to je, vôbec nesleduješ môje roadtripy na Instagrame – teraz pre zmenu hanba tebe!). V Alpách hlásia na jednu z nocí romantických – 16 stupňov, takže beriem pre istotu aj zimný spacák. Vždy je dobre zobrať viac ako menej, veď dodávka odvezie – to máš ako s kondómom – radšej mať a nevyuži, ako by malo chýbať keď to je treba.

Je piatoček ráno a tak aj vyzerajú cesty. Pred Mníchovom je nehoda a navigačka nás odkloní cez najbližší Alpský priesmyk, aby sme to obišli. To bol náš prvý optický kontakt so snehom. Vysnežené hory aj v relatívne nízkych polohách, kopec bežkárov a turistov a neupravené cesty… to je ono. Už teraz sme sa rozhodli, že nebudeme čakať až do Livigna, kde sme mali plánovaný príchod okolo 13tej, čo je relatívne neskoro, keďže o 15tej už je šero a veľa by sme toho nestihli. Mišo berie do ruky mapu a pozerá niečo po ceste, kde by sme omočili pásy do prvého snehu ešte skôr ako v Taliansku.

Vchádzame do Švajčiarska a tam sme našli po ceste stredisko pri mestečku Scuol. My sme si zvolili začiatok nášho prvého výšľapu o niečo vyššie v dedinke Ftan. Super voľba, pretože od zajtra sa tu má otvoriť lyžiarska sezóna a všetko je krásne vysnežené, stredisko ľudoprázdne a zjazdovky dokonale upravené a pripravené. Nechcem provokovať miestnych lanovkárov, ktorí by nás hnali švajčiarskymi nožíkmi, že im deriem menčester, tak volíme zimnú výšľapovú cestu popri stredisku.

Posledné dni snežilo a nie je tomu inak ani dnes. Čerstvý bielučký prachový sneh naprášený ako u Kaliňáka v kancli zahaľuje všetko okolo. Nič krajšie si nevieš ani predstaviť na začiatok. Vyrážame na prvý výšlap s cieľom: kam sa nám bude chcieť, len tak. Na prvý deň to nie je ani žiadna sláva – našliapeme 2-3 hodiny niečo cez 600 výškových do cca 2400mnm výšky a pred zotmením jazdíme dole. Na pohodu. Jazdou dole už serieme na lanovkárov a derieme im dokonale upravené menčestrové zjazdovky. Je mi cťou byť prvý snowboardista v tomto stredisku v tejto zimnej sezóne a pošpiniť im to tam. #Nehehe

Dokonalé zjazdovky, miestami freeride prašan za nami a so zotmením sa stretáme pri dodávke. Tu začína naša prvá večera. Rozbalíme to rovno na zasneženom parkovisku. #LikeABoss. Stoličky a stolík von. Chlebík, saláma, syry a samozrejme koňačik – jeden z maskotov tripu – všade s nami, ale aj tak sme ho nedopili. Miestni okoloidúci sa občas obzerajú, ako si hodujeme, ale nám to vôbec nevadí.

Keď naplníme bruchá, rozhodneme sa na večer pokračovať do Livigna, ktoré je vzdialené cca 2 hod cesty. Musíme ešte vyriešiť aj hlad auta a na drobné dotankovanie sme si vybrali tú ,,najvhodnejšiu“ krajinu, kde liter nafty stojí cca 1,90eur. Čapnem 10 litrov za 20eur a už sa tešíme do bezcolnej zóny Livigna, kde nás čaká krásne 1euríčko za liter nafty a to je aj prvá vec, čo urobíme po príchode – natlačíme kopcom plnú nádrž.

Je niečo okolo siedmej večer keď prichádzame do vianočne vysvieteného a rozprávkovo vysneženého Livigna. Neodoláme a ideme sa na chvíľu prejsť po centre, načerpať trochu exkluzivity a cítiť sa ako v Alpskom Apsene. Kopec ľudí, skoro všetci česky mluvíci a samé duty free shopy. Ano, ako iste vieš, Livigno je bezcolná zóna, takže chlast, handry a parfémy sú tu viac zastúpené ako na instagramoch novodobých modeliek. Mišo neodolá a kupuje litrové bombardíno za 8éčiek ako uvítací drink. Ja ostávam verný koňaku.

Hľadáme miesto na ubytovanie, najprv sa motáme po meste, ale základ spania v dodávke a v aute celkovo je kľud a tma. Nechceš, aby ti svietila pouličná lampa do xichtu celú noc, alebo aby pri rušnej ceste od skorého rána hučali autá. Na toto som obzvlášť vyberavý a buď aj ty. Keď preskenujeme mestečko vidíme, že kľud a tma tu teda naozaj nehrozí a preto sa vydávame smerom z mesta do hôr pod zjazdovky. Vystúpame smerom do sedla nad mesto – rovno pod zjazdovku a parkujeme na veľkom parkovisku pri stredisku. Je tu kľud, tma a veľa snehu.

Tu začína náš prvý boj s prednokolkou na nie úplne nových zimných pneu – šmýka sa a zapadáme v snehu. Žiaden problém pre odhodlaných skialpinistov – vyťahujeme lopaty z lavínovej výbavy a lopatujeme najbližšiu pol hodinu, až si vylopatujeme dokonalé miestečko pre našu prvú horskú dodávkovú noc. Dodávka vyhriata z jazdy, niečo ešte pokúrime, hodíme sa do postele a pri čítaní kníh pomaličky zaspávame.

Zobúdzame sa do chladného a zasneženého rána. Vonku poletujú vymrznuté vločky a nám sa veľmi nechce z postele. Ja som zvolil seriózny vankúš a paplón, ktorý som si zobral z domu z postele. Mišo zvolil zimný spacák s vankúšom. Nakoľko spíme na serióznom posteľnom matraci, žiadne nafukovačky alebo karimatky, vyspali sme sa naozaj luxusne a v takejto nadmorskej výške a chladnom vzduchu je to proste paráda. Kým sa vykotúľame z postele, ubehne nejaká tá polhodina. Šup šup, dni sú krátke. Rýchle raňajky – čaj, kaša, chlebík, koňak a pokračujeme v balení výstroje. Na dnes hlásia 3ku lavínovku, takže zapíname lavínové ruksaky, kontrolujeme pípaky a lopatu so sondou hádžeme do ruksakov. Dnešný cieľ je vrchol strediska – Monte della Neve s výškou 2785mnm. Znova nechceme provokovať lanovkárov, tak sa rozhodujeme šliapnuť cez les a cez freeride zónu to vycválať hore.

Počkám na Miša a rovno sa balíme s tým, že ideme pozrieť vedľajšie kopce, trochu južne do Talianska smerom k moru a zastavíme sa v mestečku a stredisku Bormio. Prečo práve tam? Pretože je čas na hygienu. Pri Bormiu je známy termálny prameň Leonadra da Vinciho, ktorý je kúsok od cesty a pre dodávkárov je to ideálne spa po dvoch dňoch na svahu.

25km cesta trvá viac ako hodinu, pretože nielen my, ale VŠETCI idú zo strediska domov smer na juh Talianska a cesty sú upravené ako keby tu brigádovali slovenskí cestári. Nevadí, my sa nikam neponáhľame. Parkujeme už po tme hneď pri ceste, berieme uteráky, pivko a šliapeme tmavým lesom asi 500metrov k prameňom. V skalnom údolí, obklopenom z troch strán masívnymi skalami, sa nachádza ľadový potok a vedľa neho plytké jazierko s horúcou vodou. Ak poznáš kaďu v Liptovskom Jáne – tak presne také niečo.

Dnešné ráno je prvé naozaj slnečné s azúrovou oblohou. Také to na instagramy, aby sa závidelo – jasne že to tam hneď išlo. Počasie hlási prémiovú kvalitu, ide sa na to! Autom vystúpame o niečo vyššie jednak preto, aby sme zahriali motor, rozkúrili si a začínali z tepla, ale aj preto, aby sme ušetrili nejaké nudné výškové okolo zjazdoviek, pretože voľným lesom sa úplne šliapat nedalo kvôli nedostatku snehu v nížinách. Vždy sa snažíme autom vyjsť čo najvyššie, pretože je lepšie šliapať hore v prašane viackrát ako dole v tráve a v Alpách je tých výškových naozaj dosť, nič nám neujde.

Bormio je krásne stredisko, ktorého najvyššie položená lanovka je zároveň aj na vrchu najvyššieho kopca strediska – Cima Bianca 3020mnm. Šliapeme po kraji strediska a občas po zjazdovkách, ale väčšinou po freeride smerom úplne hore. Dnes nemám ani náladu na nejaké lavínové alpinistické výkony. Je krásne, končene slnečno a treba si to vychutnať.

Tesne pod vrcholom sa mi ale bohužiaľ zlomila stúpacia päta na splitboardovom viazku – čo je taká drobná komplikácia – dá sa s tým šľapať, ale viac sa namakáš, ale nič čo by mi pokazilo náladu.

Na vrchole sa stretávam s Mišom, ktorý tam bol síce o hodinu skôr, ale pokúsil sa na mačkách ísť po hrebeni po skalách na ďalší vrchol – myslím, že to bola 3200vka. Nakoľko snehu je naozaj dosť a občas sa prepadával po pás do prašanu, pre bezpečnosť to otočil nazad. Stretávame sa na vrchole, dávame pár vymrznutých pozdravov a fičíme dole.

Dnešný plán bol ísť do Ski baru, ale nakoľko je nedeľa a lyžiarska sezóna ešte plne nezačala, nie je tam dnes žiadna extra zábava ani plno. Posedím, ulejem koňačik, tvárim sa, že si to platím a mám legálny skipas a po chvíľke sa šmýkam rovno k dodávke. Krása skitouringu je, že sa snažíš a makáš niekoľko hodín (smerom hore), aby si si to na záver užil pár minútami (smerom dole)… tam vidím aj takú paralelu v živote, že páni 😀

Keď sme dostatočne vyhriati a prišli sme na zmysel života v debatách, je klasicky čas na teplú večeru. Dnešný večer naša poľná kuchyňa servíruje rôzne instantné cestoviny, proste chuť domova. Umytí, vyhriatí a sýti sa rozhodujeme zdvíhať kotvy a ísť smerom do Livigna a prespať pri stredisku v 2200mnm priesmyku. Dokonalosť strieda dokonalosť.

Keďže každý deň zaspávame príjemne unavení už pred desiatou, v noci je absolútne ticho, úplná tma a chladný vzduch – kvalita spánku je naozaj vysoká. Zobúdzame sa na východ slnka a ten je v snehom zaliatom Passo Del Eira naozaj jedinečný. Ja som sa rozhodol si dať oddych od šľapania. Zlomená päta viazania bol spúšťač a cena skipasu bolo znamenie z vesmíru, že to tak má byť. Ráno pri čaji a koňaku som si rýchle vygooglil skipasy a keď som zbadal že celodenný pas na stredisko v Livignu stoji 28 eur, bolo rozhodnuté. Aj keď moja priorita je ísť čo najviac lowcost, toto proste chcem. Hlavná sezóna a plné ceny skipasov začína až piatok 17.12. čo je o týždeň. Balím nejaké snacky na celý deň a letím k prvej lanovke s kasou. Dnešný deň bez pásov môže začať.

Mišo sa rozhodol, že on je moc hustý na to, aby si kupoval skipasy a práve preto si sem priniesol dva páry lyží a bežky, aby oddychoval inak, ako na lanovke. Kým ja si vyvážam moju tlstú prdel na sedačkových lanovkách, on šiel na iný kopec niečo zľahka pošľapať na pásoch, niečo pobežkovať a potom na záver dna pošľapať niečo smerom ku mne na nami už zdolaný vrchol Livigna, kde som sa ja celý deň šúchal.

U mňa to bolo jednoduché, ten prašan vo freeride, ktorý sme šľapali pred dvoma dňami tam stále bol a tentokrát som sa rozhodol, že ho celý sprášim. Od rána od 10tej do 16tej som sa vkuse dokola, ako taký retard vozil hore lanovkou a freeridom cez hlboký sneh dole. Stále to isté, žiadna iná zjazdovka ani lanovka.. Nič! Pretože ten prašan je proste dokonalý. Upravené zjazdovky som nechal pre lyžiarov a ja som do freeridu narysoval také lajny, že by sa za nich ani Kaliňák na centrále Smeru nemusel hanbiť.

Dnešný deň končíme so západom slnka zo zjazdovky rovno do dodávky. Večerná rutina sa opakuje. Schádzame dole do Livigna do mesta, parkujeme na odľahlom zasneženom parkovisku, kde si robíme večeru. Dnes ale po večeri nejdeme do postele s knižkami ale ideme sa prejsť od vysvieteného Livigna.

Po chvíľke nás to vcucne do miestneho talianskeho Irish Pubu, kde nám už čapujú jeden guiness. Príjemné prostredie, kde posedíme pár hodín, nakŕmime instagramy a dokonca spravíme aj nejakú tu online prácu. Sloboda života v dodávke, keď sú otvorené krčmy, nemá limity. Work hard, play hard.

Ďalšie mrazivé, ale azúrovo modré a slnečné ráno za nami. Rýchle a výživné raňajky v dodávke. Chlebiky , oliváč, maslo, šunka a koňak.. proste klasika. Dnes sme v stredisku Axams v Tirolskom Rakúsku. Výhoda tohto strediska a okolitých kopcov je, že sú tu priamo značené skitouring trasy pre skialpinistov. Nikomu neprekážaš a máš istotu, že sa pohodovo dostaneš, kam potrebuješ. Rozhodli sme sa šliapať modrou cestou až na vrchol Hoadl, kde je aj vrchol strediska s lanovkou. Odtiaľ sa dá pokračovať na ďalšie skialpinistické cesty. My ešte nevieme, ako sa nám bude chcieť.

Počasie je dnes krásne slnečné a aj bez vetra. Kým ja si šliapem hore po trase ako slušný šliapač, Mišo to samozrejme nevydrží a zvrtne to do prachu niekam na kopec oproti. O pár hodín mi len zvoní telefón a Mišo volá so slovami: Vidíš tú skalu oproti? Tak odtiaľ ti kývam! Klasik.

Kým som ja šliapal popri zjazdovke hore, Mišo si to zjazdil po freeride dole. Nakoľko ale Rakúsky vyfúkaný a tvrdý sneh nie je Švajc ani Liváňo a aj terne bol náročný, tak sa mu podarilo nalomiť lyžu. To mu samozrejme nezabránilo, aby si to vyšliapal za mnou na vrchol zjazdovky.

Na vrchole pozeráme okolo seba a premýšľame, čo ďalej. Tu sa rozhodujeme, doteraz to bolo natoľko famózne, že všetko, čo zažijeme ďalšie dni naviac je už len proste čerešnička na torte, skvelý dodatok aj tak dokonalej veci, ako bol 5 dňový roadtrip. Proste to free DLC k aj v tak dokonalej hre. Rozhodujeme sa, že v najlepšom treba prestať. Poďme to zjazdiť dole, vychutnajme si zjazdovku. Zbaľme to a poďme domov. Neubehne ani hodina od tohto rozhodnutia a už sedíme v dodávke a vezieme sa domov po diaľnici.

Cesta domov trvá okolo 6 hodín, čo nie je problém zbehnúť naraz a prísť ešte v relatívne rozumnom čase. Ideálny deň v tom, že sme si užili plnohodnotný horský deň na pásoch, ale aj ušetríme ďalší deň cestou domov. V tomto je ďalšia výhoda postupného presúvania sa v dodávke, že vlastne samotná cesta je cieľ.

Zmysel cestovania v dodávke – aj keď na krátku chvíľu je – o slobode. Uži si ju maximálne ako to pôjde a mysli na to, že všetko štastie máš len vo svojej hlave. Nehladaj dokonalosť, ale jedoduchosť. S jednoduchostou príde dokonalosť.
Naplánuj si to, ale neboj sa zmeniť plán podla pocitu. A hlavne #NeposerTo